Presne 4. decembra 1999 sa začala v Kežmarku éra nového športu – hokejbalu. Stačilo vtedy málo, iba uverejniť oznam v novinách, či je záujem tunajšej mládeže o vytvorenie mestskej súťaže v tomto športe a do týždňa sa prihlásilo päť mužstiev a keď o pár dní neskôr sa prihlásilo šieste, už nebolo ďaleko od spustenia mestskej súťaže. Dohodol sa systém a 4. decembra 1999 sa vhadzovalo prvé buly.

Boli to nádherné časy. Plné dobroprajnosti, férovosti, kolegiality, no zároveň i plné súťaživosti a tvrdých súbojov. Vtedajšia „klietka“ na Juhu ponúkala mladým ľuďom nielen možnosť odreagovania sa od bežných problémov, no položila základ niečoho veľkého a pekného v každom z nás, kto bol pri začiatkoch tohto krásneho športu v Kežmarku.

Verím, že i dnes by stačilo, aby sa uverejnil nejaký krátky oznam či má kežmarská mládež záujem o spustenie mestskej ligy v iných športoch a možno by sme boli prekvapení z kladnej odozvy. A možno iba čakajú niektoré športy iba na ten správny impulz alebo správneho a obetavého človeka, ktorý by sa o daný šport staral. Pred 18 rokmi všetko do seba zapadlo a nový fenomén na kežmarskom športovom nebi odštartoval svoju úspešnú púť.

Všetko teda začalo odštartovaním Kežmarskej hokejbalovej ligy a ja, ako hlavný organizátor všetkých jej ročníkov si rád spomínam ako sa chodilo pozerať na kumšt a majstrovstvo Reza, Lasicu, Žraloka, Bukyho, Cipu, neskôr na Sivka, Kanaďana Jasiho, popradských hokejových ikon akými boli Arne Kroták a Miroslav Škovira. Potom prišla doba Kaja, Balďa, Barnyho, Kuza, Boďa a v záverečných ročníkoch sme už obdivovali kúsky Juzeka, Bruna, Oskyho, Borisa, Lipa, Beďa či Libiho. Súťaž sa hrala plných 15 rokov a som rád, že cez ňu, ale i neskôr cez extraligu, som našiel množstvo skvelých ľudí či osobností. Na druhej strane je škoda, že práve cez tento krásny šport som spoznal i faloš, zákernosť či podlosť. Boli to také výstrely či hádzanie bahna, no niekedy stačí jedno zhnité jablko, aby sa tá hniloba následne rozširovala a bola v určitých ľuďoch neustále. Napriek primitívnym útokom kežmarský hokejbal išiel ďalej. Je iba dobré, že v drvivej väčšine zažil veci krásne, opojné a snažil sa nachádzať v ľuďoch to dobré. Preto ľudí najmä spájal.

Akou cestou vlastne kežmarský hokejbal za tých 18 rokov prešiel?  Od začiatku mali jeho aktéri pravidelné aktuálne štatistiky, pričom sa robili ešte presnejšie ako ich má samotná extraliga! Každý rok sa vyhodnocovali kolektívne i individuálne úspechy hráčov. Popri seniorskej kategórii sa hralo v mestskej lige pár rokov i v dvoch mládežníckych súťažiach, čo iba prispelo k hokejbalovému boomu v meste i regióne. Základom propagácie bola i denne aktualizovaná webová stránka, ktorá výraznou mierou prispela k úspechu tohto športu.

Hokejbal mal maximálnu podporu v mestských i regionálnych médiách, mal zabezpečené finančné krytie či už v mestskej lige alebo v extralige, pričom všetko vybavovalo za pochodu vedenie súťaže. Hokejbal, za môjho pôsobenia v ňom, mal aj maximálnu podporu mesta, vedenia MŠK, neskôr školy, ale i dlhodobých sponzorov. Kežmarská hokejbalová liga za krátky čas prerástla hranice mesta a rozšírila sa do troch okresov. V Kežmarku sme mohli okrem domácich mužstiev vidieť i mužstvá z Podolínca, Spišskej Belej, Ľubice, Huncoviec, Popradu a Spišského Bystrého.

Nebolo preto prekvapením, že hokejbal sa stal v určitom čase najmasovejším športom v meste, s najvyššími finančnými dotáciami. V určitom období sa stal kežmarský klub aj najúspešnejším hokejbalovým klubom na Slovensku, čo do počtu získaných medailových umiestnení z dlhodobých extraligových súťaží alebo z účasti na Slovenskom pohári (Mamut cup).

Mestská liga neskôr plynule vyústila do dobrého základu pre účasť mužstva v celoštátnej súťaži - extralige, kde od prvého ročníka patril Kežmarok medzi šťuky extraligy. Veď ako nováčik obsadil piate miesto! Neskôr sa musela kostra extraligového mužstva robiť nanovo. Vedenie klubu totiž dlhodobo vybavilo pre hokejbalistov maximálne možné výhody pre hráčov, kde sa napríklad nemuselo platiť žiadne členské do klubu, hráči nemuseli platiť žiadne finančné prostriedky za výstroj, dopravu, stravovanie, ubytovanie! Ktorý klub si to mohol a môže dovoliť? No ani toto niektorým hráčom nestačilo. Rozhodli sa byť členmi iného klubu. To ich stálo miesto v mestskom klube, pretože platila jednoduchá rovnica, ak sú členmi súkromného klubu nemôžu poberať výhody toho mestského. Tým, že niektorí kmeňoví hráči odišli, sa síce stratili nejaké tie roky napredovania kežmarského hokejbalu, no najviac bolelo to, že robíte všetko pre hráčov, vychovávate ich k niečomu, no hráč sa vám po čase otočí chrbtom. Je pritom na najlepšej ceste ísť herne hore a zároveň môže pomôcť aj svojmu mestu. To určite zabolelo, no šlo sa ďalej.

Aké úspechy kežmarský hokejbal dosiahol? Medzi kolektívne úspechy môžeme zaradiť viaceré majstrovské tituly či medailové umiestnenia v každej z mládežníckych kategórií, či seniorov v extralige, vo Východoslovenskej extralige alebo na niekdajšom najväčšom hokejbalovom turnaji MAMUT CUP. Perličkou je, že ako jediný klub na Slovensku máme so slovenskou seniorskou reprezentáciou aktívnu bilanciu, jedna výhra, dve remízy! V individuálnych oceneniach sa zas môžu viacerí hokejbalisti pýšiť titulom majstra sveta, či kapitánom slovenskej reprezentácie.

A čo považujem ja za svoj najväčší hokejbalový úspech? Nie sú to žiadne materiálne trofeje. Pre mňa je úspechom, že som spoznal 99 percent úžasných ľudí, s ktorými sa stotožňujem v životných hodnotách a môžem sa s nimi hocikedy porozprávať o všeličom. O hokejbale, o minulosti či budúcnosti alebo len tak o živote. A je jedno či sú to hokejbalové osobnosti zo začiatkov etablovania kežmarského hokejbalu alebo zo súčasnej doby. Rovnako sa dobre porozprávam s Palom Harabinom, Miroslavom Podolským, Milanom Valenčíkom, Lukášom Gallikom, Róbertom Lachom, Dziakovcami, Richardom Madaraszom, Jozefom Vaškom, Richardom Leščákom, Michalom Vargom, Milanom Jankurom, Jánom Cvanigom, Dávidom Šlosárom, Lukášom Zwickom, Jarom Šúpalom, Petrom Bizubom, Lacom Miškovičom, Petrom Pavličkom, Petrom Kňurovským, Petrom Strakom, Miroslavom Suchým či s Toporcerovcami, Siskovcami, Kovalčíkovcami, Garstkovcami alebo Pacanovskými či bývalými hráčmi Kubách. Rovnako sa otvorene a o všeličom môžem porozprávať aj s Braňom Kromkom, Erikom Kopkášom, Dávidom Mikšom, Michalom Knapikom, Patrikom Kromkom, Eduardom Godalom, Jánom Palgutom, Miroslavom Burdíčkom, Martinom Čarnogurským, Dominikom Glevaňákom, Marcelom Jakubčom, Silviom Gallym, Patrikom Pristašom, Patrikom Peštom, Borisom Kantorekom, Dávidom Zwickom, Radovanom Dejnekom, Milanom Jankurom, Karolom Baranom, Slavomírom Vojčíkom, Radovanom Jasovským, Dávidom Havírom, Jánom Sklenárom či s hráčmi, ktorých som spomenul ich prezývkami - Romanom Rezničákom, Jozefom Lachom, Ľudom Šromovským, Petrom Bukovským, Denisom Jankurom, Štefanom Sivanincom, Richardom Jasovským, Karolom Jankurom, Lukášom Svitanom, Štefanom Majerom, Marekom Kuzmikom, Bohumilom Melcherom, Jozefom Slávikom, Radom Brunnsteinerom, Oskarom Šlachtičom, Borisom Oravcom, Matúšom Liptákom, Marekom Bednárom, Liborom Teplickým, ale aj s Lacim Majerčíkom, Martinom Nogom, Gabrielou Kronovou, Evou Jakubčovou, Stanom Kovalčíkom, Dávidom Šimberom, Ľubom Pavelom a mnohými ďalšími výbornými hokejbalistami, či funkcionármi, no najmä s dobrými ľuďmi, ktorí si vždy stáli za svojim slovom a mohol som sa na nich stopercentne spoľahnúť. Nikdy pri rozhovore s týmito ľuďmi nepôjde o nejaký kalkul, ale o korektný rozhovor medzi férovými ľuďmi. A o to vlastne ide. O fair play.

Kežmarský hokejbal má dnes, 4. decembra 2017, krásnych 18 rokov. Je mi ale ťažké predpovedať, či sa dožije svojho 20-teho výročia, preto som sa rozhodol aspoň takýmto spôsobom poďakovať sa za tie roky strávené pri hokejbale celej kežmarskej hokejbalovej rodine dnes, keď oslavuje svoj vek dospelosti. S touto veľkou rodinou som spojil totiž svojich 16 rokov života, a vôbec toho neľutujem, lebo to bolo prekrásne obdobie môjho života.

A prečo neviem predpovedať či sa tu hokejbal bude hrať aj o dva roky? Nerozumiem totiž neustálym stupídnym útokom a nevraživosti proti ľuďom, od ktorých závisí dôvera tohto športu. Osobná obetavosť Popradčana Libora Teplického a Prešovčana Maroša Hrica, ktorí dali na klát svoju dôveryhodnosť, určite nebude trvať naveky. Ich osobná infúzia do kežmarského hokejbalu, aby vôbec tento šport prežil, sa raz skončí a čo potom? A ja nevidím žiadnu kežmarskú osobnosť či partiu osôb, ktorí by ťahali hokejbalovú káru ďalej.

Kedysi bola prirodzená úprimná a vzájomná dôvera v človeka a v partnera s ktorým rokujem, pritom to neboli ľahké rokovania, ale vždy sme našli spoločnú reč. Preto veci fungovali. Niektoré veci sú náročné na čas, niektoré trvali dlhšie, niektoré nevyšli vôbec, ale aspoň sa určili hranice. Nikdy sa to ale nezvrhlo do hlúpych atakov voči rokovaciemu partnerovi.

Dnes by ale mal kežmarský hokejbal oslavovať. Dostal sa do veku dospelosti. Neviem či je ten správny čas na oslavy, no snáď prídu aj lepšie časy, alebo dobre už bolo...?

Pri dnešnom, peknom výročí kežmarského hokejbalu chcem za seba iba konštatovať, že pokorou, dobrým slovom, správnym skutkom a vzájomnou dôverou sa dá dôjsť k vytúženým cieľom. Preto chcem iba povedať: „Ďakujem všetkým ľuďom v mojom hokejbalovom živote, ktorí ho zmenili k lepšiemu slovom, skutkom či príkladom. Bola to moja prekrásna 16 ročná jazda s výnimočnými ľuďmi.“